Zrodenie kulturistu #2 Hranica bolesti
Dnešok bol pre Randyho prvým dňom - napriek tomu, že to ešte nevedel, dnes sa stal kulturistom. Bolo päť minút pred deviatou ráno, a ja som usrkával inštantnú kávu, ktorú som si priniesol z domu v termoske, pretože naozaj nemienim vyhodiť v Starbucks päť dolárov za kávu. Vtedy prišiel Randy, ktorý so zvedavým pohľadom vrazil do dverí, ako by to bol jeho prvý školský deň. Čo v podstate bol.
Tréning chrbta
"Uh, dobré ráno," pozdravil ma. Zjavne čakal, že mu poviem, či si môže dať veci do skrinky, pretože stál na mieste ako primrznutý.
"Dneska to bude chrbát," informoval som svojho nového žiaka.
"Ale ja som trénoval chrbát pred dvoma..."
"Chrbát," prerušil som ho. "Ak chceš, aby som ťa trénoval, budeš dodržiavať môj plán. Pokiaľ sa ti to nepáči, rád som ťa spoznal." Zamračil sa, zjavne odo mňa nečakal takú drezúru. Vzišlo to z toho, že môj bývalý zverenec, ktorého nedostatok disciplíny zmenil v úplného flákača. Povolil som im o palec, a oni utiekli o celú mílu.
"Odlož si veci, prines si fľašu s vodou, trhačky a opasok," prikázal som mu. "Stretneme sa pri hrazde." Za pár okamžikov bol pripravený začať, a zjavne sa trásol nedočkavosťou. Umiestnil som pod hrazdu plochú lavičku. "Vystúp si hore a uviaž sa, nadhmatom tam, kde sa tyč začína ohýbať." Počúvol, a ja som si vyliezol za neho a začal mu ruky prelepovať lepiacou páskou. Pri prvom zvuku odtrhujúcej sa pásky sebou Randy skoro trhol.
"To je načo?" spýtal sa ma. Pozeral som sa na pult pri vchode, pretože mi bolo jasné, že toto by rozhodne nebolo považované za vhodnné správanie v posilovni a najskôr by ma mohli vykázať. Našťastie, dievča pri pulte vypadalo zaneprázdneno dvoma vysokými chlapcami v basketbalových dresoch, súperiácimi o jej záujem. Manažér bol schovaný vo svojej kancelárií. Zatiaľ to bolo v poriadku.
"Ten Steve Michalik, o ktorom som ti hovoril včera, bol pekne šibnutý, ale dal mladému Johnovi DeFendisovi niečo, čo považujem za velice dobrú lekciu vôle a mentálnej sily." Teraz som už obmotával Randyho ruky niekoľkou vrstvou lepiacej pásky, ktorá mu ruky spoľahlivo pripevnila k hrazde. "Prilepil Johna páskou k hrazde a nepustil ho, pokiaľ neurobil presne sto zhybov."
"Čože? Zbláznil ste sa, Ron? To nemôžem zvládnuť..."
"Pšššt! Buď ticho. Já som padavka, takže stačí, keď ich urobíš päťdesiat." Randy chcel ešte protestovať, ale najskôr si uvedomil, že sa jedná o dôležitú skúšku.
"Tak ideme, poriadne opakovania, plný rozsah pohybu." Randy odhodlane stiskol čeľusť a dal sa do práce. Odtiahol som lavičku, takže pod ním bol len vzduch. Pokiaľ neurobí päťdesiat zhybov, bude tam visieť ako piňata.
V prvej sérií sa mu podarilo urobiť dvanásť opakovaní, čo nebolo vôbec zlé. Visel tam zhruba minútu, potom urobil ďalších osem. "Štyridsať percent máš za sebou!" Od tej chvíle boli prestávky dlhšie a každá ďalšia séria obsahovala len tri alebo štyri opakovania. Keď sa zastavil na štyridsiatich, začal robiť iba čiastočné opakovania a mne bolo jasné, že jeho latissimy, bicepsy a zadné delty pálily ako čert. Vedel som, že jedna jeho časť zúfalo ľutuje, že si ma zvolil ako prievodcu. Ohliadol sa cez rameno, hľadajúc signál, že jeho zhybovacia nočná mora je pri konci.
Hranica bolesti
"Hmm," chvíľku som váhal. "Ešte desať opakovaní, takže ti najskôr budem musieť pomôcť." Posledných desať opakovaní bolo vražedných. Tlačil som ho do nôh iba toľko, aby sa s vypätím všetkých síl pritiahol, ale aby som pravdu povedal, posledné štyri opakovania som zdvíhal celú jeho váhu. Mal čo robiť, aby nepovolil úplne. Rychlo som pod neho strčil lavičku a priskočil dať dole pásku. Musel som to urobiť rýchlo, pretože upratovač sa práve chystal čistiť vybavenie. Napriek tomu, že vedel anglicky tak šesť slov, verím, že by naše zväzovacie divadielko ochhotne pretlmočil manažérovi posilovne.
Randy sa zložil do sedu na lavičku a snažil sa chytiť si všetky bolavé časti tela, ktoré ako by boli napustené kyselinou sírovou, jeho ruky však odmietali poslušnosť. Jeho dych bol prerušovaný a škrípavý a hlavu mal sklonenú k zemi. Zmuchlal som kúsky lepiacej pásky do veľkej striebornej gule a vysvetlil som mu, prečo som ho tomu vystavil hneď prvý deň mojej opateri.
"Skvelá práca. Ak ma počuješ a rozumieš, Randy, prikývni." Randy ľahko pokýval svojou spotenou hlavou.
"Ako si si určite všimol, nebolo to iba o tréningu chrbta. Keď sa chceš stať kulturistom, jednou z najdôležitejších vecí je tvrdý tréning. Všetci si myslia, že tvrdo trénujú , ale len málo z ľudí má skutočne predstavu o tom, čo tvrdý tréning je." Randy sa na mňa škuľavo zašklebil. Druhé oko mal zavrené kvôli slanému potu, ktorého sa ešte nezbavil.
"Všimol," zastonal.
"Začínaš sa učiť, ale už som ťa tu sledoval a nikdy si neposunul sériu takto ďaleko, že?" Zavrtel hlavou, a konečne sa mu podarilo zdvihnúť ruku a utrieť si pot z čela. "Je to všetko o prekonaní hranice o prekonaní hranice bolesti. Vätšina ľudí súriu preruší, hneď jak začnú cítiť bolesť a ďalšie opakovani im pripadajú nemožné, ale skutočný kulturista vie, že toho stále veľa zostáva a jediné, čo musí urobiť, je zavrieť tomu protivnému vnútornému hlásku klapačku. Počul si ten hlások?"
"To teda ano, kričal pekne nahlas."
"A ja viem, že tá bolesť bola neznesiteľná. Ale ty si to nevzdal a pokračoval. Veľa ľudí robí zhyby mesiace, ale chrbát im nikdy nenarastie, pretože nezhybujú do úplného zlyhania. Nesnaží sa dostatočne posunúť svoje limity. Garantujem ti, že ťa chrbát bude bolieť aspoň tri alebo štyri dni, ale z toho, čo si práve urobil, krásne porastú."
"To je dobre," povedal, s dychom už skoro v normáli.
Bolo mi jasné, že z neho zhyby vymačkali všetku šťavu, takže sme urobili už iba jednu ďalšiu sériu a jednu sériu príťahov v predklone do zlyhania. Krčenie ramien a hyperextenziami sme zakončili náš prvý tréning.
Jedna otázka
"Nejaké otázky?" spýtal som sa ho, keď sme boli na odchode.
"Iba jedna," zaváhal. Nebol si istý, či je to vhodná otázka. "Zvyknem si na bolesť vôbec niekedy?" Bola to skvelá otázka a bol som rád, že o tom premýšľa.
"Nikdy si na ňu nezvykneš, pretože keď tvrdo trénuješ, vždycky to pekelne bolí. Ale môžem ti povedať, že sa ju naučíš prijímať, vyhľadávať a nakoniec sa stane tvojím priateľom, pretože bolesť znamená, že nútiš sval rásť a prispôsobiť sa. Akonáhle to oceníš, bolesť bude mať iný význam a prestane byť niečím, z čoho máš strach." Pokýval hlavou a ja som spoznal, že sa do neho tá správa vsiakla. Cítil som, že Randy nebude jedným z tých, ktorí sa dali na kulturistickú dráhu, ale nikdy sa ňou neprekúsali až do konca.
Chlapec mal veľké srdce, a bol predurčený k úspechu. Práve dostal drahocennú lekciu, a prešiel testom, bez toho aby sa pokúšal sťažovať sa alebo s tým skončiť. Samozrejme to tiež znamenalo, že som hodlal pokračovať pekne zostra.
Když vycházel zo šatne, zdelil som mu dobré správy.
"Zajtra si dáme nohy, chlapče!" Videl som, ako zreteľne zbledol, ale hlboko vnútri som vedel, že to zvládne. V tomto chlapcovi je sila.
Zdroj: bodybuilding.com